Pútnikom

Ach, kráčanie.

To krátke dlhé kráčanie.

Len pár hodín,

popritom celý život.

Po Tvojich tôní cestách

úzkych chodníkov,

na križovatke modlím sa:

„Príď, rozhodni!“

Tak naivná modlitba...

Veď z Tvojej lásky

ja môžem rozhodovať.

Veď z Tvojej lásky

ja mám slobodu.

Veď z Tvojej lásky

vravíš: „Rozhodni, jak chceš.“

Kráčam ďalej.

Cestou plnou dobrodružstva.

Si spisovateľ.

Tých bestsellerov sci-fi.

Nik nevie poskladať

tak zázračne mozaiku mojich dní.

Stretám Teba,

stretám v nich.

Tých skvelých osôb niekoľko

týždeň vídam

a nemám slov

na chválospev,

vyspievať Tvoju dobrotu.

Tak len vďaka.

Vďaka.

Za dnešný deň.

Za Tvojich slov niekoľko

skrz sluhov tajomného remesla.

Za Tvoju posvätnosť

ticha a pokoja.

Za Ducha spevu.

Tak vďaka Ti, Tato,

za túto skupinu,

za chvíle oddychu,

za možnosť zrieknuť sa,

za dar slúžiť.

Tak vďaka Ti, brat môj.

Že kráčaš so mnou,

že počúvaš môj plač,

keď slnko páli

a kamene tlačia.

Mamka, niet slov,

jak krásna si,

že prichádzaš,

že ľúbiš,

že viem.

Ďakujem.