A strom rastie

Svietilo slnko,

svet dostával nové odtiene.

Poznávala veci

dosiaľ nepoznané.

Zistila,

vzťah nie je slovo.

Je strom s hlbokými koreňmi.

Semienko vložila do zeme

s nádejou v dážď.

Zarosená zem,

vyklíčilo,

vyrazilo na svetlo sveta.

Tak krehké,

raz možno mohutný strom,

dúfalo v budúcnosť.

Vidiac tú  krásu sveta,

myslelo- snívam

dokonalý sen.

No nestačilo ani uzrieť

svetlo dňa druhého,

nechtiac prešiel jej

po srdci.

Zlomené oprelo sa o Zem.

Načúvalo tým pokojným

zvukom nebies.

Nevedomá, skľúčená,

odovzdala sa do rúk Boha.

Potichu.

Vnútri.

Zaspala.

Svetlo dňa druhého

uzreli jej oči.

Prestala snívať,

objavila realitu krutosti.

So strachom,

úsmevom na tvári

bojí sa sklamania

niekým.

Nechce sa znova postaviť

zoči-voči zlomeným snom.

Pane, stvoril si ju ako semienko.

Nevidí, nechápe,

prečo sa stonka nalomila.

Verí, že bude rásť,

no s jazvou na kmeni.

Chráň ju, Ježiš, pred ďalšími.

Nech nájde lekára stromov,

ktorý ju ochráni do konca,

kým nepríde k Tebe.